Domáce zvieratá na palube Titanicu – aký bol ich osud?

Asi nie je taký človek, ktorý by ešte nepočul o Titanicu a smutnej udalosti, ktorá ho v podstate preslávila. Na jeho palube sa z Anglicka do Ameriky viezli ľudia rôznych spoločenských tried, od najvyššej až po tú najnižšiu. Čo je však možno menej známe, je fakt, že pasažiermi neboli len ľudia, ale aj ich domáci miláčikovia. Viete, aký bol ich osud, koľko sa ich na palube nachádzalo a koľkí boli zachránení z potápajúcej sa lode?

10. apríla v roku 1912 vyplával v tej dobe najväčší osobný parník sveta z anglického Southamptonu do amerického New Yorku s 2 224 ľuďmi na palube. Išlo o prvú a zároveň poslednú plavbu tejto majestátnej lode, ktorá sa skončila tragicky a stala sa jednou z najznámejších námorných katastrof. K tragédii došlo 14. apríla, necelú polhodinu pred polnocou, kedy sa Titanic zrazil s ľadovcom a ku dnu klesol o ďalšie tri hodiny. Počet obetí bol vysoký a jeho príčinou bol najmä nedostatok záchranných člnov, no tiež súhra ďalších nepriaznivých okolností.

Psíky z prominentných rodín

Na palube Titanicu sa viezlo najmenej dvanásť psov, o ktorých existujú oficiálne záznamy. Išlo najmä o psíky z prominentných rodín, pretože v tom období si na cestu mohli vziať svoje zviera len ľudia cestujúci prvou triedou. Loď bola vybavená prvotriednou chovateľskou stanicou, v ktorej bolo o psy dobre postarané – na 15. apríla bola dokonca naplánovaná neformálna výstava psov, ktorá sa ale, bohužiaľ, nikdy neuskutočnila. Našli sa ale aj pasažieri, ktorí svojich domácich miláčikov nechceli nechávať v chovateľskej stanici, a tak ich mali pri sebe vo svojej kajute, pričom posádka vraj v takomto prípade prižmúrila oči.

Tri psíky, ktoré tragédiu prežili

Psíky, ktoré tragédiu prežili, mali spoločné dve veci: šlo o malé plemená a bývali v kajutách spolu so svojimi majiteľmi. Majitelia svoje psíky s najväčšou pravdepodobnosťou zabalili do prikrývok alebo schovali pod kabát, vďaka čomu ich prepašovali do záchranných člnov. Išlo o dva psíky pomeranian, čo je menší variant nemeckého špica, a jedného pekinského palácového psíka.

Pomeranian menom Lady patril pani Margaret Haysovej, ktorá sa Titanicom vracala z ciest po Európe do New Yorku. Tá svojho psíka prepašovala zabaleného v deke na palubu záchranného člna číslo 7. Druhý pomeranian patril manželke magnáta Martina Rothschilda, pani Elizabeth, ktorá sa so svojím psíkom zachránila v člne číslo 6, pričom si ho tam nikto ani nevšimol. Zaregistrovali ho až pri prestupe na loď Carpathia, ktorej posádka najprv odmietla, aby pes vstúpil na palubu, nakoniec sa ale nechala presvedčiť, že aj ten má nárok na záchranu. Pani Rothschildová však o nej príliš často nerozprávala, zrejme preto, že aj keď sa so psíkom zachránili, jej manžel také šťastie nemal – ostal na palube Titanicu. Aký bol osud psíka presne nevieme. Jedni tvrdia, že zomrel až o niekoľko rokov neskôr, keď ho v New Yorku prešiel kočiar, ďalší, že zomrel pár dní po udalosti, a to tak, že ho pohrýzol iný pes.

Tretím šťastlivcom bol pekinský palácový pes menom Sun Yat-sen, ktorý bol pomenovaný po čínskom prezidentovi. Jeho majiteľom bol vydavateľ Henry Sleeper Harper, ktorý loď opustil nielen so psom, ale aj s manželkou, konkrétne člnom číslo 3.

Tí, ktorí také šťastie nemali

Na palube azda najznámejšej lode sa viezlo ešte ďalších deväť psíkov, ktoré tragédiu neprežili – a možno ich bolo aj viac, no o tých záznamy neexistujú. Týchto deväť psov sa zdržiavalo v priestoroch chovateľskej stanice. Keď sa loď potápala, boli vypustené zo svojich voliér a následne rozrušene pobehovali po palube.

Medzi psími obeťami bol francúzsky buldoček, šampión Gamin de Pycombe, ktorého si majitelia kúpili tesne pred plavbou lode v Anglicku, foxteriér, čau-čau, ale tiež cavalier a teriér, ktorých vlastnili deti Williama Cartera, známeho uhoľného magnáta z Philadelphie, a ďalší, ktorých plemená nie sú známe. Niektorí majitelia mali svoje psy dokonca poistené, a to preto, že boli považované za hmotný majetok. Tí, ktorí museli svoje psy opustiť, a mali ich poistené, boli finančne odškodnení po príchode domov.

Jedným z najbohatších pasažierov lode bol majiteľ hotela Astoria John Jacob Astor, ktorý cestoval so svojou tehotnou manželkou Madeleine, psíkom Kitty a služobníctvom. Kitty bola airedale teriér a bola miláčikom rodiny. Bohužiaľ, s jej pánom pri tragédii zahynuli – zachránila sa iba Madeleine a jej slúžka, ktorá neskôr tvrdila, že Johna spolu so psom zahliadla na palube tesne predtým, ako sa loď rozlomila.

Srdcervúci príbeh majiteľky a jej milovaného psa

Pasažierkou Titanicu bola aj pani Ann Elizabeth Ishamová, ktorá cestovala so svojou milovanou nemeckou dogou, ktorú každý deň navštevovala v chovateľskej stanici. Pri evakuácii sa Ann pokúsila Titanic opustiť spolu so svojím psom, ktorého však do záchranného člnu nevpustili, pretože bol príliš veľký. Rozhodla sa, že bez svojho psa neodíde a zo záchranného člna vystúpila. Ann bola jednou zo štyroch pasažierok prvej triedy, ktoré na Titanicu zahynuli. V tejto súvislosti existuje legenda, že telo Ann s rukami omotanými okolo jej milovaného psa našla neskôr vo vodách Atlantiku záchranná loď.

Ostatné zvieratá na lodi

Existujú aj príbehy iných zvierat z lode, avšak žiaden z nich nie je oficiálne potvrdený – či sú teda pravdivé, nevieme. Pani Ella Holmesová bola majiteľkou niekoľkých sliepok, ktoré si kúpila vo Francúzsku a Titanicom ich prevážala domov za oceán. Mala v pláne založiť chov nového plemena. O osude sliepok však viac informácií neexistuje.

Lode často prevážali mačky, ktorých úlohou bolo likvidovať hlodavce. Povráva sa, že aj na Titanicu sa aspoň jedna mačka objavila. Známymi sú Jenny a jej mačiatka, o ktorých údele však kolujú rôzne príbehy. Jeden hovorí, že Jenny mačiatka vrhla v prístave Southampton a nalodila sa s nimi na Titanic. Podľa istej pamätníčky sa táto mačka často vyskytovala v lodnej kuchyni. Druhý príbeh hovorí o tom, že mačka sa na palube vyskytla počas plavby z Írska, kde bola loď zostrojená, do Anglicka. Tam údajne vyniesla všetky svoje mačiatka na mólo a do New Yorku už necestovala. Traduje sa, že rozhodnutie mačky nepokračovať v ceste malo byť výstrahou pred tým, že sa stane niečo zlé.