Pes prenikol hlboko do našich životov, získal si naše srdcia a stal sa naším zvieracím priateľom. Už v minulosti nám tento verný tvor pomáhal pri love a hľadaní potravy, sprevádzal nás na cestách, chránil pred nepriateľmi, strážil stáda, zachraňoval nám životy, stal sa verným spoločníkom. Pes sa stal členom rodiny, usídlil sa v našich domovoch, robí nám spoločnosť, stráži nás, pomáha nám prekonávať samotu a často i choroby a sprevádza nás životom. Kde sa však pes vzal a ako sa stal naším priateľom a spojencom?
Príbeh vlčice, ktorá sa pridala k ľuďom
Približne pred 30-tisíc rokmi vládli zemi dva obávané tvory – jedným bol vlk a druhým človek. Vlky i ľudia mali spoločné to, že žili v skupinách, boli inteligentní a organizovaní. Naši predkovia lovili podobným spôsobom ako vlky – sledovali svoju korisť na veľké vzdialenosti a nakoniec ju uštvali. Rivalita medzi ľuďmi a vlkmi trvala dlhé roky. Traduje sa, že až dovtedy, kým si jedna vlčica nevedela nájsť svoje miesto vo svorke, oddelila sa od nej a priblížila sa k ľuďom. Vďaka tomuto jej rozhodnutiu sa stalo, že začal „vznikať“ pes.
Vedeli ste, že…?
Ľudia sa dlhé roky domnievali, že praveký človek si skrotil vlka tak, že chytal mláďatá, ktoré potom vychovával, ale podľa najnovších vedeckých výskumov sa ukázalo, že to bolo presne naopak a práve vlk bol tým, kto sa dobrovoľne pridal k človeku.
Vlčica, ktorá sa oddelila od svojej svorky, bola, prirodzene, hladná a sama, bez spojencov a aj slabá. Potrava bola jedným z dôvodov, prečo sa priblížila k ľudským obydliam, no spočiatku tam nebola vítaná. Ľudia totiž vlka odjakživa pokladali za nebezpečného, ale zároveň múdreho protivníka. Vlčica sa však nevzdala a nakoniec si ľudí získala, nuž a my môžeme len predpokladať, čím to mohlo byť. Možno tým, čím si nás psy získavajú dodnes – svojimi úprimnými očami a milým kňučaním. Ako však ukazujú najnovšie vedecké výskumy, spojenectvo medzi človekom a vlkom sa začalo práve nejak takto.
Vlk ako verný spoločník
Predpokladá sa, že ľudia začali vlkom dôverovať vďaka ich schopnosti varovať nás pred nebezpečím. Dokázali ochrániť nielen ľudské životy, ale aj zásoby jedla pred možnými predátormi. Aj vďaka tomu sa začal vlk postupne premieňať na psa, žil po boku ľudí a chránil nás. Vynikal však aj inými vlastnosťami, ktoré si praveký človek cenil, pričom sú veľmi podobné vlastnostiam, pre ktoré sú psy našimi najlepšími priateľmi dodnes. Už v časoch minulých to boli verní spoločníci, ktorí ľudí sprevádzali na cestách, počas dňa v táboroch dojedali zvyšky jedál, vďaka čomu zabezpečovali čistotu, a v noci ich ohrievali a chránili pred zimou vďaka svojim teplým kožuchom.
Postupne sa vlkom v táboroch začali rodiť mláďatá. Niektoré, tie divokejšie, sa vracali do lesa a tie najviac skrotené ostávali s ľuďmi a rodili ďalšie a ďalšie, ešte krotkejšie šteňatá. Po mnohých generáciách tak vznikol nový živočíšny druh – pes.
Prvé psy a ich výskyt
Dnes vieme, že všetky psy bez výnimky sú potomkami vlka. Pred približne 20-tisíc rokmi sa prvé psy objavili na severnej pologuli, pričom pôvodné psie plemeno môžeme vystopovať v Európe, kde sa však neudržalo príliš dlho. V Ázii sa prvé psy podobali na vlky, no ich srsť bola svetlejšia, čo bolo spôsobené kontaktom s ľuďmi. Okrem toho sa zmenil tvar ich uší a chvosta a v južných oblastiach tohto kontinentu mali zase psy kratšiu srsť, aby lepšie zvládali horúčavy. Tieto ázijské plemená neskôr vytlačili z Európy pôvodné európske plemená a migrovali aj do Severnej Ameriky. Ich vzhľad sa mierne menil, čo bolo spôsobené vplyvom prostredia, v ktorom sa nachádzali.
Približne pred 10-tisíc rokmi sa psy adaptovali aj na horúce podnebie a rozšírili sa v oblastiach južnej Ázie, v Austrálii, Južnej Amerike a Afrike, až sa postupne stali spoločníkmi ľudí na celej planéte. Spočiatku, keď psy prenikli do miest, žili na uliciach, denne boli nútené hľadať si potravu či miesto na odpočinok a väčšinou vyhrávali buď tie silné, alebo šikovné. Čím si teda psy získali ľudí a vďaka čomu ich pustili nielen do svojich domovov, ale i do svojich sŕdc?
Ochrancovia úrody
Poľnohospodári odjakživa bojovali so škodcami a s tými, ktorí im ničili alebo kradli úrodu. Sami boli často bezradní, a tak sa stávalo, že prichádzali o to, čo malo im a ich rodinám zabezpečiť obživu. Napríklad v takej Ázii roľníci často bojovali s opicami, ktoré boli veľmi organizované, robili nájazdy na úrodu, kradli banány a plienili ryžové plantáže. Až sa raz objavil pes, pouličný, bez mena, bez domova, ktorý si všimol zvláštne správanie roľníkov odháňajúcich opice. Psa vďaka jeho loveckému inštinktu nikto nemusel učiť, ako opice odohnať naspäť do kopcov, bolo to preňho prirodzené a navyše veľmi zábavné. Keď to videli roľníci, uvedomili si, že pes im dokáže byť nápomocný. Urobil na nich veľký dojem, a tak dostal meno, najesť, miesto v dome a stal sa ich spoločníkom.
Takto nejako sa psy osvedčili ako tí najlepší ochrancovia úrody a od okamihu, ako sme začali obrábať polia, nám psy pomáhali chrániť úrodu, zaháňali divú zver a človek v nich vďaka tomu získal skvelého spojenca, čo zmenilo nielen život psa, ale v konečnom dôsledku aj ten náš.
Vedeli ste, že…?
Psy sa ako ochrancovia úrody osvedčili po celom svete. V Mezopotámii chovali jej obyvatelia približne pred 12-tisíc rokmi veľké mohutné psy, ktoré chránili polia so pšenicou a s jačmeňom, a keďže sa tento spôsob života osvedčoval, o pár tisíc rokov sa objavili prvé vyspelé civilizácie. Pred 5-tisíc rokmi vznikal staroveký Egypt, ktorý bol závislý od jačmeňa a pšenice, a to aj vďaka pomoci predchodcov dnešných faraónskych chrtov. V Grécku sa pestoval jačmeň, ktorý ochraňovali predkovia molosoidného psa. Ten vynikal výborným čuchom, ostražitosťou a mohutnosťou. V Indii, Číne a Japonsku to bola ryža a párijské psy, v Strednej Amerike sa zase pestovala kukurica a chrániť ju pomáhali predchodcovia mexického naháča, v Rímskej ríši boli pomocníkmi predchodcovia mastifa. Jednotlivé plemená vznikali krížením podľa konkrétnych požiadaviek tej-ktorej krajiny, pričom prvé plemená, ktoré vznikli zámerným krížením, sa objavili pred 3-tisíc rokmi. Jedným z nich bol malý chlpáč maltézsky psík, cvičený na boj s hlodavcami v stredomorských prístavoch.
Ochrana dobytka
Z ľudí sa postupom času stávali pastieri a na ochranu zvierat používali svoje psy. Ako sa však z potomkov vlkov, ktorí prirodzene lovili svoju korisť, stali ochrancovia stád striehnuci predovšetkým na svojich predchodcov a iných predátorov? Ľudia na to vyvinuli techniku, ktorá sa praktizuje dodnes – šteňa bolo od malička vychovávané v prítomnosti stáda, často váľané v truse dobytka, aby ho tento skôr prijal medzi seba. Psy boli vedené aj k obiehaniu stád a zaháňaniu dobytka. Boli to strážcovia, ktorí ak spozorovali akékoľvek nebezpečenstvo, signalizovali ho svojím štekotom, čím naň upozornili človeka, ktorý im veril. Lovecké inštinkty psa sa tak premenili na ochranárske a stádo ho prijalo.
Vedeli ste, že…?
V 19. storočí sa objavili niektoré dnes najrozšírenejšie plemená – nemecký ovčiak, borderská kólia ako sprievodca stád, belgický ovčiak, švajčiarsky salašnícky pes, pyrenejský ovčiak.
Lovci
Ľudia od nepamäti obdivovali vlky ako skvelých lovcov, sledovali ich techniku lovu a následne ju kopírovali. Zistili, že vlky sú také úspešné vďaka svojej kolektívnej sile. Preto začali vytvárať veľké svorky psov – takých, čo počúvajú človeka, ale zároveň vedia vytvoriť skupinu organizovaných lovcov.
Vo svete bola postupne vyšľachtená široká škála plemien na konkrétny spôsob lovu – na určitú skupinu alebo dokonca konkrétny druh zvierat. Tak bol napríklad americkými rybármi vyšľachtený labrador – perfektný plavec, ktorý vie aportovať ryby. Škótski lesníci zase odchovali yorkshirského teriéra vyšľachteného na lov potkanov, ktorý je dnes obľúbeným gaučovým psom. Teriér Jacka Russella dokáže vďaka krátkym nohám vliezť do líščích nôr, z Francúzska zase pochádza pudlík, ktorý bol lovcom kačíc a vďaka svojmu nepremokavému kožúšku mu vôbec neprekážala voda. Jazvečík vyháňal z nory jazvece, ruský chrt bol nápomocný pri love vlkov a medveďov, Blízky východ využíval na lov zajacov rôzne druhy chrtov, v Japonsku lovil králiky a vtáky shiba-inu.
Psie záprahy
Ľudia si približne pred 10-tisíc rokmi uvedomili, že by silu a vytrvalosť psa mohli využívať aj na presuny z miesta na miesto, a tak na Sibíri vynašli prvú formu psích záprahov, ktorá ľuďom umožňovala prepravovať nielen seba, ale aj rôzny tovar. Tieto psy boli skvelí vytrvalci, vedeli uraziť neuveriteľné vzdialenosti, často aj 100 km za jeden deň, a to aj vďaka tomu, že boli schopné znížiť teplotu svojich labiek a ňufákov na nulu.
Od prvého stretnutia človeka s vlkom sa svet síce zmenil, no motivácia psov odjakživa smerovala k tomu, aby človeka, svojho verného priateľa, potešili a maximálne sa mu odovzdali. Človeka a psa spája silné puto už tisíce rokov. Začlenil sa do našich životov, domovov, stal sa členom rodiny, ochrancom, spoločníkom, pomocníkom pri práci. A nebol to len lov, ochrana stáda či preprava, s čím nám psy pomáhali. Postupom času ľudia prišli na to, že sú neoceniteľnými pomocníkmi aj inde.
Niet pochýb, že práve pes bol predurčený na to, aby zachraňoval naše životy – prišiel nám na pomoc na horách, na mori alebo v budovách, ktoré sa zrútili pri zemetrasení, aby nám asistoval alebo nás liečil. Psy denne a zároveň oddane nasadzujú svoje životy, stali sa z nich policajti, vyhľadávači mín či strážcovia chránených rezervácií, v ktorých pytliaci zabíjajú ohrozené druhy zvierat. No a v neposlednom rade sa pes stal tým najlepším a najvernejším priateľom, verným spoločníkom, ktorý nám dodáva energiu, je parťák pri športe, varení, upratovaní, na výletoch a vlastne pri každej činnosti, niekedy aj pri takej, pri ktorej jeho pomoc až tak nepotrebujeme. 😊
