Zaháňanie a udržiavanie stáda pohromade, ako aj ochrana stáda – pastierske a ovčiarske psy mali tieto úlohy rozdelené. Ktoré z nich sa využívali na prácu so stádom a ktoré ho ochraňovali? Hoci ide o plemená veľmi podobné, niektoré rozdiely vás možno prekvapia.
Rozdelenie 1. skupiny Salašné a pastierske psy podľa FCI
Vývoj týchto plemien, ich pôvodné využitie, ako aj charakteristické vlastnosti či vzájomné odlišnosti vychádzajú aj z delenia psov do skupín podľa FCI – Medzinárodnej kynologickej organizácie. Prehľad tohto zoskupenia okrem iného napomôže k lepšiemu pochopeniu toho, prečo sú medzi ľuďmi plemená ovčiarskych a pastierskych psov často zamieňané. Skupina salašné a pastierske psy sa podľa FCI delí na dve sekcie:
Sekcia 1: Ovčiarske psy – austrálska kelpia, belgický ovčiak, chorvátsky ovčiak, boseron, pikardský ovčiak, nemecký ovčiak, holandský ovčiak, katalánsky ovčiak, kólia, komondor, mudi, bobtail, border kólia, československý vlčiak a pod.
Sekcia 2: Pastierske psy (okrem švajčiarskych salašných plemien) – slovenský čuvač, podhalanský ovčiak, šarplaninec, maremmanský pastiersky pes, anatolský ovčiak a pod.
Prečo nie sú švajčiarske salašné psy súčasťou 1. skupiny?
Švajčiarske salašné psy sú súčasťou inej, 2. skupiny FCI, spolu s pinčmi, bradáčmi a molosoidnými plemenami. Ich typickými predstaviteľmi sú bernský salašnícky pes, appenzellský salašnícky pes, entlebušský salašnícky pes a veľký švajčiarsky salašnícky pes. Práve posledný zmienený mal hlavnú zásluhu na samostatnej kategorizácii. Keď sa v roku 1908 v meste Langethal konala výstava pri príležitosti 25. výročia existencie SKG – Švajčiarskej kynologickej spoločnosti – na posúdenie boli predvedené aj psy predstavené ako bernské salašnícke. Profesor Albert Heim v nich však spoznal tzv. mäsiarske psy, staré miznúce veľké salašnícke psy.
Neskôr boli aj na iných územiach objavené jedince, ktoré zodpovedali Heimovmu popisu, a boli zaradené do systematického chovu. Až v roku 1933 však bolo možné do plemennej knihy zapísať viac ako 50 psov. O šesť rokov neskôr bol prvý raz publikovaný štandard FCI. Plemeno sa osvedčilo najmä ako spoľahlivý ťažný pes a nosič v službách švajčiarskej armády počas 2. svetovej vojny.
Vývoj ovčiarskych a pastierskych psov
Pes je odveký spoločník človeka a tak, ako sa z lovcov a pastierov v okolí riek Eufrat a Tigris stali poľnohospodári, menila sa aj pôsobnosť psa. Ich výchova smerovala k stráženiu domácich zvierat, boli vedené aj k ich ochrane – od malička ich ľudia vychovávali s dobytkom, ovcami či kozami. Keďže zvierat v stáde stále pribúdalo, psy sa začali využívať aj na obiehanie stád a zháňanie dobytka dohromady. Tak vznikli predchodcovia dnešných ovčiakov.
Robustnejšie psy sa využívali na hnanie statku na väčšie vzdialenosti, menšie a „vrtkejšie“ ovčiaky zaháňali najmä kozy a ovce. Až postupom času sa od nich začali oddeľovať aj strážne plemená – pastierske psy. Hoci na ochranu stád sa v minulosti využívali predovšetkým mastify a iné dogovité plemená, postupne vznikali nové požiadavky – stráženie mali vykonávať robustné, ale zároveň „dobre pohyblivé“ jedince. V Európe sa začali uprednostňovať napríklad plemená, ktoré sa svojou farbou líšili od svoriek vlkov (čuvač, kuvasz a pod.).
Ovčiarske psy
Správanie ovčiarskych psov je úplne odlišné od tých pastierskych. Ovčiaky majú vrodené prenasledovanie a naháňanie oviec. Pastier usmerňuje pohyb čriedy udržiavaním smeru naháňania. Tieto psy sa väčšinou zameriavajú na hlavy zvierat, udržujú s nimi neodbytný očný kontakt. Snažia sa stádo otáčať smerom na človeka. Charakterizuje ich prikrčený postoj a hlava natiahnutá smerom dopredu. Šľachtenie psov so „silným pastevným okom“ však začalo až koncom 19. storočia.
Ovčiarske psy sú určené na manipuláciu so stádom, ich úlohou je sprevádzať a usmerňovať pohyb čriedy. Ak sa stane, že sa niektoré zvieratá od nej oddelia, tieto psy ich svojimi schopnosťami navedú na opätovné pripojenie k stádu. K ich hlavným povahovým črtám patrí predovšetkým húževnatosť, nebojácnosť, rýchlosť, vytrvalosť a bystrosť. Majú veľkú chuť do práce a sú odhodlané ju vykonávať za každého počasia. Väčšinou ide o psy strednej veľkosti s bielou farbou srsti (strednej dĺžky) alebo bielymi znakmi.
Pastierske psy
V minulosti európski pastieri vyšľachtili veľké, mohutné psy s priemernou hmotnosťou 35 – 40 kg, výškou 65 – 70 cm a správaním odlišným od menších, čulých psíkov používaných na zavracanie. Strážne psy vo dne v noci verne sprevádzali čriedy oviec, kôz alebo koní a dobytka. Domáce zvieratá chránili zastrašovaním šelmy výhražnými prejavmi a postojmi, čím narúšali postupnosť jednotlivých fáz jej lovu. Skutočný boj medzi šelmou a psom bol aj je skôr zriedkavosťou, pretože väčšina predátorov vyrušená pri útoku sa ďalšieho úsilia o získanie koristi vzdá.
Úloha pastierskych strážnych psov v dnešných časoch nadobudla nový rozmer. Okrem tradičnej ochrany hospodárskych zvierat sa nepriamo podieľajú na zachovaní našich vzácnych šeliem: vlka, medveďa a rysa. Zabraňujú prístupu divej zveri k statku. Tým sa otvára možnosť lepšieho spolunažívania človeka a dravcov, ktorých početnosť nie je potrebné regulovať lovom. Treba však povedať, že pastierske psy sa v súčasnosti chovajú aj z „bežných“ dôvodov – jednoducho pre potešenie či účasť na výstavách.
Čím sú charakteristické pastierske psy?
Od pastierskeho psa môžete očakávať vernosť, a to najmä v podobe prilipnutia psa k domovu, súrodencom alebo k čriede. Prejavom vernosti psa je sprevádzanie čriedy v pohybe, spanie a polihovanie medzi ovcami. Pes, ktorý pristúpi k stádu pri priblížení sa votrelca, ukazuje ďalšiu črtu oddanosti. Tomuto správaniu sa však musí učiť odmalička. V ranom veku sa odoberie matke a pridá k stádu, s ktorým po celý čas vyrastá a ku ktorému napokon priľne.
Pastiersky pes musí mať tri základné vlastnosti:
• Dôveryhodnosť – nesmie zraňovať čriedu alebo ju vyrušovať pri pasení, odpočinku, rodení mláďat alebo inej aktivite.
• Oddanosť čriede a snaha zotrvať v jej tesnej blízkosti – nech sa deje čokoľvek.
• Stráženie vo dne aj v noci – vždy, keď sa priblíži šelma alebo neznáma osoba, musí štekať.
Mladému nádejnému strážcovi je možné urobiť pelech z ovčej vlny, dokonca mu dať cicať mlieko z ovce 3 – 4× denne. Aby funkciu strážcu plnil na 100 %, malo by sa pri výchove zamedziť styku s inými psami, ako aj deťmi. Musí vyrastať priamo v ovčinci s ovcami. Pri takejto výchove pes vôbec nechce odísť od čriedy a bráni ovce práve tak, ako by bránil svojho pána. Podobne to majú aj samotné ovce – hrnú sa v tesnej blízkosti za pastierskym psom, akoby to bol najstarší baran.
Dobrý strážca, ktorého miesto nie je na reťazi
Pastierske psy boli v minulosti veľmi cenné, dobrý strážca sa nedal kúpiť. V Európe sa tradične používali po stáročia, ale v 20. storočí ich chov zaznamenal postupný úpadok. Keď sa po 2. svetovej vojne začali znižovať stavy oviec v Európe, poklesli aj počty psov a zanikla kultúrna tradícia ich výchovy, výcviku a praktického využívania. Slovenskí pastieri pred 2. svetovou vojnou uväzovali mladé psy na reťaz, aby v nich vypestovali agresivitu voči ľuďom, respektíve zlodejom oviec.
Dodnes ich mnohí uväzujú, pretože veria, že agresivita je ich vrodená vlastnosť. Strážne psy však v iných krajinách sveta len zriedkavo vídať uviazané na reťazi. Dlhodobý výskum ukázal, že uväzovanie psov v blízkosti čriedy alebo košiara znižuje ich schopnosť brániť ovce a zároveň zvyšuje agresivitu voči ľuďom. Na Slovensku aj z tohto dôvodu už takmer úplne zanikla kultúrna tradícia správnej výchovy strážnych psov a poznatky o ich využívaní.
Zástupcovia jednotlivých sekcií
Ovčiarske psy – border kólia
Plemeno bolo vyšľachtené ako ovčiarsky pes v horských podmienkach na hraniciach Anglicka a Škótska. Jeho hlavná úloha tkvela v nadháňaní stád oviec. Zaujímavosťou je, že border kólia má vlastnú špecifickú techniku na nadháňanie, tzv. silu oka – stádo fixuje pohľadom, čo na ovce pôsobí takmer ako hypnóza. „Borderky“ sa často prikrčia, čím ovciam naznačujú skok. Spolu s fixujúcim pohľadom ide o základný spôsob ich práce pri pasení. Majú však aj ďalšiu špecifickú črtu – vedia sa okamžite, i v skoku, otočiť do potrebného smeru, hoci aj v nezvyčajne ostrom uhle.
V súčasnosti možno border kólie vidieť zväčša pri psích športoch, ale sú tiež skvelým kamarátom do prírody či na turistiku. Nikdy s nimi nie je nuda. Sú aktívne, veľmi energetické, inteligentné, učenlivé, priateľské a vytrvalé a vyžadujú si vysoké psychické, ako aj fyzické zaťaženie. Treba ich neustále zamestnávať (pri nedostatočnom výcviku sa môžu stať „neovládateľnými“). Za najsilnejší inštinkt plemena môžeme považovať chuť a odhodlanie pracovať. Aj preto patria medzi najlepšie ovčiarske psy vôbec. Border kólie sú plne oddané majiteľovi a splnia mu priam všetko, čo mu vidia na očiach. Sú bystré a živé, svojej rodine mimoriadne verné a oddané, bez problémov vychádzajú s ďalšími zvieratami v domácnosti a tiež milujú deti.
Pastierske psy – slovenský čuvač
Vrchovský pastiersky pes je silný a neohrozený ochranca svojho teritória a čriedy. Má pokojnú povahu a je prítulný k členom domácnosti. Toto plemeno totiž v súčasnosti patrí aj k obľúbeným spoločenským psom. Jeho hustá srsť, ktorá ho má chrániť pred nepriaznivými podmienkami, však vyžaduje pravidelné čistenie, na čo je dobré myslieť pri jeho zaobstarávaní. Hoci ide o pokojné plemeno, v prípade potreby vie byť veľmi razantné. Svojmu pánovi prejavuje vernosť v pravom zmysle slova, no voči cudzím ľuďom je až priveľmi nedôverčivé. Keďže výchova nie je ľahká, čuvač je vhodný skôr pre skúsených kynológov.
Slovenský čuvač, pôvodne známy aj ako tatranský čuvač, takmer vyhynul. Za to, že sa tak nestalo, vďačíme najmä Dr. Antonínovi Hrůzovi zo Školy veterinárneho lekárstva v Brne – po skončení 2. svetovej vojny sa pustil do úspešného šľachtiteľského programu. Slovenský čuvač bol v roku 1965 uznaný FCI za samostatné plemeno, hoci to nebolo také jednoduché a vydaný štandard sa dodatočne musel obhájiť – vzhľadom a vlastnosťami je totiž slovenský čuvač podobný maďarskému kuvaszovi či poľskému podhalanskému ovčiakovi. Našťastie, toto krásne biele plemeno sa stalo naším národným a nielen na salašoch, ale v mnohých ľudských obydliach nám dodnes slúži ako oddaný strážnik.
Čo potrebujete vedieť pred ich zaobstaraním
- Ovčiarske psy sú vhodné na prácu so stádom, na jeho usmerňovanie a združovanie, zatiaľ čo pastierske psy sú typické ochranárskou funkciou. Avšak ich využitie má v súčasnosti aj inú podobu, preto je dobré vedieť niekoľko základných informácií, ak zvažujete ich kúpu.
- Pre ovčiarske psy je dostatok pohybu nutnosťou. Ak aj nebudú robiť to, na čo boli pôvodne vyšľachtené, mali by patriť iba do rúk aktívnych ľudí, a to nielen v prípade uplatnenia v športovej kynológii.
- Potrebujú dôsledný výcvik. Ak ho zabezpečíte, postaráte sa tak aj o dobrý vzťah s deťmi v rodine (voči cudzím ľuďom sú vo všeobecnosti nedôverčivé). Vo vzťahu k iným zvieratám sa môžu správať dominantne.
- Oplývajú empatiou, rýchlo sa učia nové veci, pre svojho pána by urobili prvé-posledné. Treba však pamätať aj na to, že sú to vorkoholici a pre dostatok energie budú potrebovať veľa kvalitného krmiva.
- Pastierske plemená sú i dobrými domácimi strážcami. Rozhodne však nepatria do rúk začiatočníkov. Obranárstvo majú v génoch, preto si musíte dať obzvlášť pozor na zabezpečenie pozemku i samotnú výchovu – stretnutie s cudzími totiž môžu vyhodnotiť aj ako hrozbu a zakročiť.
- Potrebujú skôr precíznu výchovu ako výcvik – necvičia sa, ale vychovávajú – teda pevnú, avšak nie tvrdú ruku. Taktiež budú vďačné za dlhé venčenie a väčší pozemok.
- Správnym vedením sa z nich stanú pokojní a vyrovnaní pozorovatelia okolia, rovnocenní a inteligentní psí partneri. Hoci sú oddanými strážnikmi, rodine sa nevnucujú a nepýtajú si neustálu pozornosť.
